Paničky na nákupoch

Čas čítania: 4 min.

Tak, ako máme obmedzujúce a samonastolené presvedčenia, máme aj samonastolené a rovnako obmedzujúce ilúzie o našej vlastnej dokonalosti a bezchybnosti. Nedá sa tomu diviť, veď o dokonalosť sa usilujeme, poniektorí až príliš, zamietame stopy a úzkostlivo si upravujeme masky a pózy. Po toľkej drine veľmi radi sadneme na vlastnoručne namiešaný lep vlastného klamu o tom, že „toto už mám, našťastie fakt za sebou“ a dokonalo si kráčame smerom ku najbližšiemu trapasu. Ako napríklad ja jedného krásneho letného dňa.

Bola som presvedčená o tom, že v novinovom stánku na železničnej stanici si kúpim lístok na MHD a za 20, slovom dvadsať sekúnd budem odtiaľ preč, pri troške šťastia už aj sedieť v autobuse. Predavačka vyzerala, že mala najlepšie dni už dávno za sebou, pohybovala sa štýlom zombie a len na ryšavo nafarbené vlasy svedčili o tom, že za určitých okolností sa môže ešte jednať o temperamentnú ženu. Kupujúca predomnou v našom dvojčelnnom rade nakupovala.

„Tie cigaretky som si prosila modré, nie červené … Dajte mi prosím vás ešte dve tie cesnakové uzly … a viete čo, aj salámu.“

Z nudy som si ju začala obzerať a registrovala som popraskané žily na ľavom lýtku, ako aj tetovanie na pravom členku. Vo dverách ju čakal muž pri kočiari s bábätkom. Pokladníčka pomaličky ťukala položky do kasy.

„ Ešte si prosím päť rožkov“, zahlásila, útrpne sa uškrnula a vyslala ku mne pohľad hovoriaci „Bože, to je nemehlo!“, zatiaľčo pokladníčka ospalo markovala tých päť rožkov. „A salámu!“, dostávala sa mladá mamička do varu, zvierajúc v ruke peňaženku a výživový doplnok pre dojčiace ženy.

Môj autobus odišiel, takže majúc ďalších minimálne 15 minút čas, bolo mi úplne jedno, či tam mieni vykúpiť všetok tovar alebo nie. Koniec koncov, ja by som si na cestu vlakom tiež nakúpila proviant.

„Prosím si ešte tavený syr!“, pridávala na kadencii hlasu a už celkom otvorene dávala najavo svoju podráždenosť, ťukajúc lopatkovými gélovými nechtami po pulte. „Ak nemáte, tak kľudne mi dajte paštéku. Áno, tá bude dobrá, ktorú práve držíte v ruke! …. aaa, viete čo, ešte mi dajte to zelené jablko, tam, áno pri vašej pravej ruke, áno … to!!!“, začala sa ponáhľať , úmysel vykúpiť stánok si rozmyslela a zaplatila. Mala inak super vlasy, husté a vlnité, v drdole, aký ja nikdy nebudem mať. Energická baba, s dobrým pocitom zo samej seba. A super modrými balerínami.

Kúpila som si svoj lístok na MHD, prešla na zastávku a tam som mojich starých známych stretla. Prekvapilo ma, aký nákup robili keď necestovali, ale čo ma je po nich. V tieni autobusovej zastávky som sa usadila a začala zbežne kontrolovať maily v pracovnom mobile. Mladý otecko si zatiaľ vybral paštétu, rohlíky a s chuťou sa pustil do jedla.

Asi mi unikol kľúčový okamih ich komunikácie, ale zatiaľčo mladý muž jedol ako o život, jeho energická partnerka mu z opačnej strany autobusovej zastávky dôrazne dávala najavo nesúhlas s jeho konaním. S plnými ústami ju zahriakol: „Nemôžem sa najesť?! Sa hanbíš, že jem alebo čo?!“ Mladá žena prebodávala pohľadom ničiteľa jej trendového imidžu modernej mladej ženy s rodinkou.  Upravila bábätku záves na kočiari a demonštratívne sa mu otočila chrbtom, chrapúňovi. Podľa mňa mu krivdila, veď keď už strávili tú štvrťhodinu nákupom, tak nech sa chalan aspoň v pokoji naje. Mladý ale nemal ani zďaleka tak povznesenú náladu ako ja a navážal sa do nej ďalej, asi aj preto, že po demonštratívnom otočení sa chrbtom demonštratívne začala kráčať preč. Naštvane zbalil proviant z lavičky a vykrikujúc za ňou, čo je tak strašné na tom, že je a čo sa má za neho čo hanbiť šiel za ňou. A mne prišiel autobus. Premýšľala som, ako sa asi tak cíti tá žena, ktorá sa v novinovom stánku tvárila akoby nakupovala minimálne diamanty, a potom jej priateľ doslova zožul ten krásny pocit zo samej seba.

Večer som si na mojich známych z autobusovej zastávky spomenula, keď som v potravinách na sídlisku kupovala niečo malé na večeru. Môj mozog  skombinoval acidofilné mlieko a čerstvé maslo v chladničke doma s čerstvými rožkami v košíku a poriadne odležaným romadourom z regálu. V jednej ruke môj obľúbený bulvár pre ženy, v druhej vrecko s rohlíkmi a romadour, šiniem si to ku kase, už už sa vidím doma  … keď som si uvedomila, že elegantná, mladá, úspešná žena ako ja predsa nemôže robiť taký trápny nákup – rohlíky, bulvár a smradľavý syr! Ako by to vyzeralo?!

Riešenie bolo jednoduché, dokúpila som ešte dva menej kontroverzné syry ako to príslovečné „křoví“ a zaplatila som.  Rýchlo som sa pokúsila zahnať spomienku na vetu „sa hanbíš za to, že jem alebo čo?!“, ale už som v tom lietala naplno.



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *