Murári spoza plota

Čas čítania: 4 min.

Udreli horúčavy. Toho roku to bola tretia vlna horúčav dosahujúcich až 40°C a majster murár stál už niekoľko hodín s rukami nad hlavou na stole. Zručne naťahoval sieťku a pritĺkal ju klincami. Podľa rytmu klopkania kladivkom pracoval rýchlo a bez prestávok.

Odmenu sme si dohodli hodinovú, hoci zvykom pri stavebných prácach býva cena za meter štvorcový. Napriek radám našich známych sme sa rozhodli staviť na dôveru. Pre nás bola dôležitá nielen dobrá práca ale aj dobré vzťahy, pretože dobrá energia sa odrazí aj vo konečnom výsledku.

Keď bola sieťka na strope natiahnutá, majster sa pustil do jej upevňovania drôtom. Vyzeralo to podobne ako háčkovanie, len oveľa náročnejšie. Drôt bol tenký, pevný a málo ohybný. Natiahnúť ho tak pevne, aby nám strop raz nepadol na hlavu nebola žiadna hračka, ale Richard sa ani slovíčkom neposťažoval na námahu alebo horúčavu. Prestávku si urobil, len keď sme ho nejakým trikom dostali zo stola dole. Keď som videla, ako bez mihnutia oka počíta metre štvorcové či kubíky a z hlavy ich násobí váhou balenia toho či oného materiálu, pričom zároveň vymenovával kvality drahších a lacnejších alteranatív, uvedomila som si, koľko skúseností a vedomostí sa skrýva v majstroch svojho remesla. Len škoda, že obrovské množstvo tých, pre ktorých stavajú domy, pripravujú jedlo, šijú šaty či topánky a vyrábajú autá majú pre robotnícke profesie až príliš často len povýšenecké a pohŕdavé správanie.

Môj muž sa Richardovi ponúkol za šífnika. Po krátkom zaškolení miešal jeden kýbeľ omietky za druhým, podával a umýval náradie, rezal, strihal, pridržiaval a prinášal a odnášal čo bolo treba.  Neprešli ani tri dni a chlapi si potykali. Keď bol prvý strop omietnutý, pokračovali sme plynule v druhej miestnosti a potom k opravám stien. Konečne som sa mohla do práce zapojiť aj ja, omietnutné stropy a steny som natierala penetračným roztokom a neskôr aj farbou. Ako vždy, nadšenie ma prešlo po prvom nátere prvej plochy, ale už mi nebolo pomoci. Chlapi moju pracovnú silu vzali ako hotovú vec a ďalšie práce plánovali s ohľadom na nový pár rúk, ktorý pribudol do tímu.

Nákupy v klimatizovaných nákupných centrách a ťukanie podpätkov som vymenila za žmolenie papiera so zoznamom, čo mám ufúľaná kúpiť v stavebninách. Dosť často moje nákupy končili tak, že som zavolala Richardovi a telefón podala predavačke, aby si vysvetlili čo vlastne chcem, pretože som nedokázala odpovedať ani na jednu doplňujúcu otázku predavačov. Podarilo sa mi kúpiť 50 mm kotúč namiesto 15 mm kotúča na rezanie obkladov, objednala som 6 kubíkov dreva namiesto 6 kusov, a celkovo som sa pri každom nákupe začínala cítiť ako na teste z matematiky, z ktorej som beznádejný nedouk. Možno aj preto ma prekvapilo, že tehly, preklady (nie jazykové ale betónové (asi)), vrecia s rôznymi cementmi, vápnami a lepidlami a čo ja viem čím všetkým doviezli na obrovskom aute, ktoré mi ramenom s kladkou a hákom pripomínalo putovné kolotoče.

Mimochodom, jedno z pekných slov, ktoré som si ihneď obľúbila je slovo, ktoré miestni používajú na dovoz tovaru do domácnosti – „furmanka“. Ja sa neviem dodnes zbaviť predstavy koníka ťahajúceho voz s tovarom, na ktorom sedí hrdý furman v baranici a kožuchu.

Doviezli nám teda furmanku. Obrovské auto s hojdajúcim sa hákom vyplazilo po úzkej príjazdovke, aby zložilo náklad na tých posledných pár metroch voľného priestoru pred chalúpkou, ja som si zatiaľ rukami zakrývala oči. Nechcela som vidieť, ako padá aj s autom do potoka alebo ako sa rúca naša či susedova stena. Šofér bol však stopercentný profesionál a naviac veselý, dobrosrdečný chlapík, ktorý dokonale ovládal svoje auto. Palety z korby skladal hákom visiacom na dlhočiznom ramene, akoby mu ani nezavadzali obrovské agáty, ktorých vetvy sa mi zdali naraz byť úplne všade. Potom ešte Richardovi pomáhal pri ručnej vykládke voľného materiálu; pracovali zohrane, ako by sa poznali odjakživa. S ľahkosťou popri rozhovore sťahovali z korby náklad a ja som sa pridala tiež, nech len tak neužitočne nepostávam. Betónovými prekladmi, ktoré sa zdali tak ľahké keď ich dvíhali šofér s Richardom, som ani nepohla. Druhýkrát som chlapov pobavila, keď som sa pokúšala prispieť aspoň zatvorením západky na korbe. Šofér so smiechom vyriešil zamykací hlavolam a nejakým zrejme prísne tajným heslom a v mihu oka všetko zapadlo kam malo.

“To je hračka pre veľkých chlapcov mladá pani,” smial sa a nastúpil do auta. Ja som šla navariť obed a vyvedená z rovnováhy som si zabudla zakryť oči a báť sa, že pri cúvaní dole príjazdovkou spadne s autom do potoka alebo zbúra susedov plot.

O pár dní neskôr delili chodbu, kúpeľnu a budúcu kuchyňu priečky s novými zárubňami. Pomaly sa blížil čas, kedy sme mohli začať hľadať tisíckrát prekladané a stratené obkladačky, vodovodné batérie a sprchovú hlavicu, ktoré som nakúpila pred dvoma rokmi. Niekedy v tomto bode končila manželovi dovolenka, takže sme Richardovi odovzdali kľúč a prestali sme mu zavadzať. Kým sme doma hútali, ako urobiť zázrak a začať nový život, Richard majstrovsky vykachličkoval steny. Ďalší víkend za našim plotom nás okrem iného čakal aj jeden z najfantastickejších výdobytkov civilizácie. Sprchovací kút a sprcha s teplou vodou!

August sa pomaly menil na september a ja som trávila celé hodiny oberaním jabĺk a zberaním orechov. Úroda bola mimoriadne štedrá a ja som sa nevedla som sa dočkať, ako budem zavárať moje prvé jablkové kompóty v novej kuchyni. No a samozrejme, tiež sa blížil čas na zber a výrobu nášho prvého vína.



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *