Ľudia spoza plota

Čas čítania: 6 min.

Vystúpili sme z autobusu do tlmeného pouličného osvetlenia. Do hmly namiešanej s tichom vetrík vháňal závany horiaceho dreva a uhlia z pecí v okolitých domoch. Vo vzduchu voňala neskorá jeseň a domov.

“Konečne doma!” povedali sme si s manželom a vykročili sme do obchodu doplniť zásoby na víkend.

Domov tvoria ľudia, vzťahy a spomienky, nie miesta. Budovy sa zbúrajú, fabriky zatvoria, postavia sa nové obchodné centrá, pribudnú cesty a parkoviská, zmiznú lúky a okraje ciest sa stratia medzi billboardami. Staré tehlové domy dostanú fasády z polystyrénu v cukríkových farbách a naraz v meste, kde sa človek narodil nie je nič, alebo veľmi málo miest, na ktoré by sa rád vracal. Nie však tu, kde sa podľa miestnych za posledných štyridsať rokov nič nezmenilo.  Staré meštianske domy okolo námestia stoja na svojich miestach, vedľa námestia sa týčia veže kostola a neďaleko tuším obrysy kopcov Kalvárie. A tá vôňa!

“Čo vraveli?” pýtala som sa môjho muža, keď sme po obhliadke vinice stáli pri ceste a okolo nás s potmehúdskymi úsmevmi prešli dvaja chlapíci v montérkach.

“Že kupujeme strašne veľa roboty”, povedal môj muž.

“A prečo som im nerozumela?”

“Lebo sa rozprávali po maďarsky.”

“A prečo?”

“No pretože sú asi Maďari. Sme priamo na hranici s Maďarskom.”

“To je super, ja mám doma učebnicu maďarčiny pre samoukov, konečne ju využijem. A ozaj, oni ako vedia, čo kupujeme?”

“Oni majú vinice hneď vedľa nás, takže to budú naši susedia.”

Ach susedské vzťahy! Môžete si kúpiť najkrajší dom na svete, najluxusnejší nábytok a skvelú elektroniku, okrúhlu vaňu s perličkou a zlaté vodovodné kohútiky, dobrých susedov však nekúpite za žiadne peniaze sveta.

Vyrastala som v tehlovej bytovke, v ktorej žili štyri rodiny. Susedia odnaproti mali päť detí, susedia nad nami mali deti už takmer dospelé a posledná zo štvorice bola stará babička, ktorej som sa – ani neviem prečo – bála. O súkromí nemohlo byť ani reči, ale nepamätám si, že by vzájomná blízkosť bola niekomu na obtiaž. Muži spoločne chodievali na čučoriedky a hríby do lesa, pomáhali si pri opravách áut a ženy si vymieňali recepty a vzory na pletenie svetrov či obnosené veci staršich detí. Neskôr sme sa presťahovali do podobnej, len väčšej bytovky na opačnom konci ulice a my so sestrou sme získali nových kamarátov, s ktorými sme sa celé dni hrávali na dvore pred domom. Neexistovalo niečo také, ako nepozdraviť susedu či neotvoriť jej dvere, keď niesla tašky s nákupom. Samozrejme, turbulencie rodinných životov odpočuté cez múry tvorili súčasť našich životov rovnako ako sobotné pranie a nedeľné klepanie rezňov.

Bratislavský panelák poskytoval síce anonymitu, ale súkromie žiadne. Pokojné bývanie v paneláku pri parku sa zmenilo na drámu na pokračovanie, keď sa do jedného bytu o poschodie vyššie nasťahoval manželský pár a po rozvode sa rozhodli znepríjemňovať život jeden druhému a celému okoliu; a druhý byt majiteľ prenajal indivíduám, ktoré posilnené alkoholom a drogami vystrájali tak, že polícia sa stávala stále častejším účastníkom večierkov, pri ktorých z času na čas tiekla krv a rinčalo sklo.

Môj muž a ja máme radi dobrú spoločnosť, nie sme však to, čomu sa hovorí spoločenské typy ľudí. Keď sa ma ktosi z mojich bratislavských známych pýtal, či mi po odchode z Bratislavy nechýba spoločenský život, chvíľu som ostala zarazená a premýšľala som, čo to je. Keď som si spomenula, odpovedala som pravdivo, že každoročné hody spojené s trhom a ochutnávkou burčiaku dokonale pokryjú moje potreby spoločenského vyžitia. Okrem hodov na jeseň sa do spoločnosti dostaneme každú zimu pri výlete k rodine na východe, niekoľkokrát do roka absolvujeme nejaký výlet a v lete sa o spoločenský život postarajú grilovačky a varenie gulášu u nás alebo u priateľov.

Počas prvého leta vo vinohrade som zistila, že my východniari máme prvenstvo v znášanlivosti alkoholu neprávom. Tunajšie víno je lahodné a voňavé ako kvet, ale silné ako majster sveta v boxe. Ťažko sa tomu verí, kým človek sedí a debatuje, problém nastáva pri pokuse postaviť sa, prípadne kráčať. Prvá ochutnávka vína v pivnici našich priateľov skončila vytknutým členkom a rozbitým kolenom na strane hosťujúcich východniarov a mojim osobným predsavzatím, že nabudúce si dám pozor, koľko toho vína vypijem. Počítať počet vypitých pohárov je však ťažké v príjemnej spoločnosti a nekonečných rozhovoroch dlho do noci.

Počas jari a leta má každý dosť svojej roboty. Rýľovanie, strihanie stromov, sadenie a siatie, plenie a kosenie nám bohato vyplňujú celé dni. Nasleduje postupný zber dozrievajúcich plodov a ich zaváranie, uskladňovanie, pričom sledujeme s napätím ako sa vyvíja počasie dúfajúc, že koniec leta nebude príliš daždivý, pretože dážď by zničil aj sľubne sa črtajúcu úrodu hrozna. Počas dňa sa so susedmi viac menej len pozdravíme, prehodíme pár slov, trochu času na rozhovory poskytne až večer, keď sa navzájom hostíme cez plot. Pri rozhovoroch spoza plota sa zasmejeme na vtipoch, ponadávame na politiku, diskutujeme o záhradnej technike a vychytávkach, ako si zjednodušiť život. Ja zo suseda vyťahujem záhradnické tipy a z času na čas prispejem svojou troškou do mlyna, keď môžem ja poradiť jemu pri riešení situácií a problémov s jeho zamestnancami. Od plotu nás skôr či neskôr odoženú komáre alebo koniec rozhovoru naznačí klesajúca hladina vína v džbáne.

Pobyt v Londýne medzi ľuďmi z celého sveta a roky práce v medzinárodnom prostredí ma naučili, že sú témy o ktorých sa nehovorí, a ak, tak diplomaticky, s taktom a neutrálne. Možno aj preto sa ešte stále cítim ako na ihlách, keď sa diskusia zvrtne na históriu Slovenska a Maďarska. Nikdy mi nenapadlo, že história sa vyučuje odlišne na školách v Maďarsku a na Slovensku a popravde, táto história  ma nikdy nejak významne nezaujímala, pretože ľudia sú ľudia a politika je politika. Trianon bolo pre mňa len slovo bez významu a Rakúsko-Uhorsko pojem z hodín dejepisu. A tak sa postupne učím a zisťujem, koľko krívd a chýb sa udialo, ako neúprosne mocní tohto sveta krájali krajinu a kreslili hranice.

Tu v pohraničí sa nikto nepýta, akej som národnosti, ľudia sa nedelia na Slovákov a Maďarov ale podľa toho, či sú slušní alebo nie. Len výnimočne sa stane, že sa v obchode alebo reštaurácii sa nedohovorím po slovensky. Keď sa mi to raz alebo dvakrát stalo, vždy niekto ochotne preložil, čo som potrebovala. Keď prídem do rozvoniavajúceho mäsiarstva, tak už viem, že hús nie je hus ale mäso a háj nie je náš háj ale masť na vyprážanie. Najčastejšie však aj tak kupujem kolbás.

“Jó napot”, pozdraví ma predavačka v obchode.

“Dobrý deň”, odpoviem a ona prejde plynule do slovenčiny. Poradí, pomôže, naváži, zabalí a ja zaplatím.

“Viszlát!”, zdravím sa na rozlúčku jedným z mála slov, ktoré už viem.

Vždy pri takýchto príležitostiach si hovorím, že už sa tú maďarčinu fakt musím naučiť a prajem si, aby som vedela raz po maďarsky tak plynule, ako Maďari tu žijúci vedia po slovensky.

V zime stíchnu kosačky, rotavátory a motorové píly. Kotlíky na guláš sú odložené a gril vyčistený čaká na ďalšiu sezónu. Od pukajúcej piecky sa nám nechce ani nos vystrčiť, hoci zimy sú tu mierne. Radšej po večeroch lúskame orechy, ktoré som na jeseň nazbierala a pečiem koláče, ktoré natieram lekvárom uvareným v lete. A okrem toho, celé dni riadne pracujem.



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *