Bylinky a burinky spoza plota

Čas čítania: 6 min.

Mala som asi desať rokov, keď som prvýkrát videla, ako sa lisuje kvet do herbára. S nadšením som pred domom natrhala všetky možné kvety, starostlivo ich vyrovnala medzi listy papiera a nechala sušiť medzi ťažkými knihami. Krehké vysušené výlisky som nalepila do zošita s hrdým názvom “Môj herbár”. U nás pod Tatrami nebola núdza o rôzne divo rastúce bylinky na lúkach, z ktorých som najradšej mala prvosienky pre ich nádhernú vôňu. Už dávno som ich nevidela! Ako sa hovorieva, zíde z očí, zíde z mysle. Po rokoch života v meste som behala ako blázon s fotoaparátom ku všetkému, čo vo vinohrade kvitlo.

“Aha, kvietok! Čo to je?”

“Burina.”

“Ako vieš?”

“Všetko, čo si nezasadila ty, je burina.”

Márne mi to opakoval manžel, susedia, priatelia. Oprášila som starý dobrý “Malý atlas liečivých rastlín”, z rodičovského domu som si doniesla “Rastliny z Božej lekárne” od Márie Trebenovej, dokúpila ďalší herbár do záložiek vo vyhľadávači pridala niekoľko špecializovaných stránok venovaných rozpoznávaniu byliniek a ich využitiu.

“Toto vyzerá ako horec”, vyhlasila som pri jednom z fialových kvietkov.

“Horec je žltý a rastie vo vápenatých pôdach. Ty nevieš ako vyzerá horec?” usadil ma prísne otec a sused s manželom sa rozosmiali, nech si radšej nájdem iný koníček.

Aby bolo jasné, existuje 200 druhov horca a rastie aj vo fialovej farbe, hoci pravda, liečivý je len ten žltý, ktorý je zákonom chránený. No a to je práve tá komplikácia s bylinkami. Jednak je ich veľa poddruhov, jednak sa niektoré úplne odlišné bylinky na seba ponášajú podobne ako smrteľne jedovatá zelená muchotrávka s chutnou plávkou a dôsledky omylu môžu byť rovnako fatálne. Držím sa teda toho, o čom som si istá, že viem čo je. Alebo o čom si myslím, že som si istá, že rozpoznám.

Prvú jar na vinohrade som strávila okrem iného tým, že som zisťovala, čo je čo. S istotou som rozpoznala púpavu, žihľavu a prasličku, ale na jar, keď rozkvitli celé koberce fialových kvetov, začala som tápať. Je to čiernohlávok alebo betonika? Čím viac kvetov, tým väčšie dilemy. Nezábudka alebo veronika lekárska? Bedrovník alebo boľševník?

“Čo je to?”

“Hovorím ti, že burina, nechaj to tak.”

“Ale je liečivá, aha …, “ čítam manželovi z herbáru, na čo všetko pôsobí ktorá bylinka. Na zápaly, rany, kŕčové žily, hemeroidy, podporu zažívacieho traktu, prečistenie krvi, proti horúčke, na obličkové kamene.

“Ale veď my sme zdraví,” diví sa manžel a nechápe moju posadnutosť. Nepáči sa mu predstava, že každá voľná plocha je zaprataná rozprestretými sušiacimi sa bylinkami, neteší sa z predstavy plátených vrecúšok naplnených voňavými pokladmi.

V našom okolí rastie toľko lastovičníka, že by som ho mohla zbierať na kilá. Ale načo, keď krv a pečeň máme v poriadku? Ľubovník proti depresii by sa síce občas hodil, ale ten zas veľmi ľúbia mole, z fialiek som urobila likér a tolerované mám zber sušenie medovky, mäty a tymiánu, ktoré nie sú burina, lebo tie pestujem v záhone.

“Je to zbytočný bordel”, končí bylinkové diskusie môj muž. Ja listujem v herbári a predstavujem si, ako by suším bylinky a miešam rôzne čaje na zimu.

V zime som si na salaši v Nemeckej kúpila tri vrecúška čajov, na lepšie trávenie, to sa hodí vždy; na krvinky, aby som mala viac energie, a upokojujúci, na dobrý spánok.

“Čo to máš?”

“Nič.”

“Ukáž”, študuje môj muž vrecúška a číta: “Ľubovník, žihľava, medovka, zlatobyľ, mäta, nechtík. Za toto si dala peniaze? Veď to nám rastie v záhrade.”

A vraj ženy sú komplikované.

Túto jar som chcela nazbierať kvety bazy čiernej. Mala som čas a mala som aj priestor na sušenie.

“Nechaj ich na leto, budeš mať viac bobulí na zbieranie”, taktizoval môj muž a ja som si povedala, že to nie je zlý nápad. Tých čajov zase až toľko, úprimne povedané, nepijeme, a na bazový likér budem potrebovať ozaj veľa plodov bazy. Kým bude zrieť víno, budeme popíjať fialkový a bazový likér. Len mám dojem, že ak to takto pôjde ďalej, nakoniec využijeme aj kvality toho lastovičníka na renováciu pečene.

Kopce pri potoku sú obsypané majestátnym kostihojom. Tinktúra z jeho koreňa sa nám stala univerzálnym liečivom, okrem liečenia rán a boľavých svalov po práci je skvelý aj po poštípaní hmyzom. Hovorí sa, že vraj všade rastú také rastliny, ktoré práve človek najviac potrebuje.

V meste som jeseň vítala s miernym smútkom za letom, teraz sa teším hlavne na november, keď budem zase zbierať šípky a hloh z kríkov pri vinohrade a pri poli. Šípky suším v peci, nádherne prevoňajú celý byt a čaj z nich je dobrota, ktorá ma ako stroj času prenesie do detstva.

Po presťahovaní na vinohrad som sa rozhodla rozšíriť bylinky a burinky tu rastúce o okrasné kvety. Tulipány, ktoré rastú z cibuliek zasadených ešte bývalými majiteľmi, a ktoré nedokážem nájsť, hoci som už odkopala poriadny kus zeme, skrášľujú múrik pod vinohradom. Dostali sme narcisy, cibulky gladiolov a modrice. Zasadila som aj levanduľu, ruže a nejaké malé husto rastúce drobné kvietky, ktorých meno som už zabudla. A slnečnice.

Slnečnice som kúpila okrasné trpaslíčie ale aj naozajstné veľké. Tie mali slúžiť dvom cieľom – v čase rastu a kvitnutia zakryť výhľad na nevzhľadnú kadibudku a kus trávnika, z ktorého vyrastajú mimoriadane odolné výhonky čohosi, čo by sa možno zmenilo na stromy, keby sme to nekosili. A  samozrejme, nám dať dostatok semienok na moje budúce raw food experimenty.

Vďaka susedstvu s lesom u nás všetko kvitne a dozrieva dobré dva týždne neskôr ako v okolí.

“Kde majú kvety?”, spýtal sa pobavený sused pri pohľade na viac ako dva metre vysoké zelené olistnené byle.

“Ja pestujem na výšku, nie na kvet”, odpovedala som zahanbená.

“Aha, tak potom je všetko v poriadku”, smial sa a ja som premýšľala, kde som zase spravila chybu.

Záhrada našich susedov vyzerá ako z časopisu. Zelený trávnik, nádherné kríky, ozdobné trávy, záhony kvetov, ktoré kvitnú v správny čas a v správnom poradí tvoria harmonický celok, hoci každá časť záhrady je iná. Dokonca aj pri zeleninovej záhrade mali jej okraj obsypaný nádhernými pestrofarebnými kvetmi.

“Len tak som vysypal pár semiačok, čo som kúpil za pár drobných”, povedal nám sused, keď sme išli okolo.

“To je výborné”, odvetila som. “Ako je možné, že ty len vysypeš semiačka a všetko rastie ako z katalógu a mne nevyrastie buď nič alebo niečo iné, niekde inde alebo inokedy ako má?”

Keď už boli slnečnice v okolitých poliach zrelé a zožaté, tie naše začali konečne kvitnúť. Z múrika nad nimi som chodila obzerať, či už sa tvoria semienka plodov, ale po pár dňoch som to nechala tak. Bude ako bude.

“Som zvedavý, čo spravíš s koreňmi”, povedal raz môj muž pri pive, keď sme posedávali vo voľnej chvíli na dvore.

“Akými koreňmi?”

“Koreňmi slnečníc.”

“A čo by som s nimi mala robiť?”

“No, sú dlhé minimálne dobré štyri metre…”

“Robíš si srandu? Ako by mohla mať slnečnica taký veľký koreň?”

“A ako si myslíš, že by sa udržala taká veľká rastlina?”

“Počkaj”, povedala som a rýchlo som si overila, čo hovorí o koreňoch slnečníc google.

“Preboha. Ty si ma nechal vysadiť rastliny s takými koreňmi? Tu, kde máme problém zbaviť sa tých nezdolných výhonkov, si ma nechal pridať ešte ďalší problém?”, nemohla som uveriť vlastným ušiam. Kto mohol tušiť z toho maličkého semiačka vyrastie taký kolos!

“Ja som myslel, že to vieš”, povedal môj muž.

“Ale neboj, to sa naučíš“, dodal povzbudivo. Nechal ma sedieť pod slnečnicami a odišiel kosiť žihľavu ku potoku.



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *