Ako som sa vlastne dostala ku životu za vlastným plotom

Čas čítania: 4 min.

Mnohým ľuďom, ktorí čítajú príbehy z vinohradu a v minulosti čítali “Vajce a ja” od Betty McDonaldovej môžu byť žáner a téma povedomé. Ak knihu nepoznáte, tak ide o spomienky mladej ženy v Amerike 20-30 rokov 20. storočia, ktorá sa po svadbe so svojim manželom presťahovala do divočiny, kde založili slepačiu farmu. Betty vychovaná v meste na hodinách baletu a hry na klavír na takýto život nijako pripravená nebola, čo je jedna z vecí, ktorú máme spoločné.

Knihu “Vajce a ja” som čítala prvýkrát keď som mala asi štrnásť rokov. Keďže všetky knihy z mestskej knižnice vrátane “pre otca požičiavaných” detektívok som mala prečítané, vybavila mi mama, že si môžem požičiavať knihy z edície Čajka, určenej mladým dievčatám, u tety Oliny, ktorá mala bohatú zbierku malých, starostlivo vybraných knižiek. Teta Olina nemala ešte ani tridsať rokov, bola slobodná a bola to kamarátka mojich rodičov z turistického oddielu, s ktorým sme so stanom aj bez stanu prechodili celé Slovensko. Mala som ju vážne rada, pretože sa volala ako moja najlepšia kamarátka zo škôlky a naviac mala úžasné dlhé vlnité čierne vlasy, ktoré by som jej ja, ostrihaná prakticky na chlapca závidela, keby som nebola presvedčená, že mať také vlasy je zázrak.

Prvýkrat som knihu čítala zadúšajúc sa od smiechu. Cez slzy som nevidela na písmená a živo som si predstavovala zmätenú Betty, bezmocnú v susedstve pani Kettlovej a Harrisovej, medzi sliepkami a s večne zhasínajúcim sporákom. Pokračovanie knihy s názvom “Mary a ja” som milovala ešte viac, i keď mi bolo jasné, že Mary skrátka nikdy nebudem.

V priebehu života som sa ku knihám opakovane vracala. Spolu so Sherlockom Holmesom, Perretiho Střetnutím a Annou zo Zeleného domu sa z nich stali moje takzvané raňajkové knihy, teda knihy, ktoré môžem čítať pri jedle, pretože sa nezatvárajú, dej mi je dôverne známy a viem, že sa nikomu nič zlé nestane. Keď som začala pracovať ako špecialista náboru zamestnacov, pozornejšie som čítala ako si ľudia hľadali zamestnanie a sliepky s Bobom sa dostali na druhú koľaj. Po roku 2008 som si uvedomila, že v období, ktoré kniha popisuje, zúrila hospodárska kríza a po prečítaní množstva motivačnej literatúry mi začalo byť aj jasné, kde Mary brala inšpiráciu pre svoj nezdolný optimizmus. Naposledy som čítala “Vajce a ja” asi pred pol rokom. Pri ruke som mala zošit a pero, v ktorom som rátala, koľko vlastne tie ich sliepky niesli, aké boli náklady na ich chov a aké boli zisky. Potom som to prepočítala na eurá a na internete začala hľadať návody, ako sa stavajú kurníky.

Tie ale určite ešte nejaký čas počkajú, pretože ja som dievča z mesta a všetko, čo tu zažívam je pre mňa nové, učím sa za pochodu a popravde nie veľmi rýchlo. Nikdy v živote som nepracovala na záhrade, naposledy sme malú záhradu mali keď som bola škôlkarka a chodila som tam len na pieskovisko, ktoré mi tam postavili rodičia. Po skončení strednej školy som pracovala vo fabrike, v obchode, v cestovnej kancelárii a potom som odišla do Londýna.

Londýn, Praha, Bratislava

Prechod z mesta so 7000 obyvateľmi do Londýna bol šok, ale príjemný. Okamžite som sa zamilovala do všetkého čudného, čo Británia ponúkala, chodila som do školy, užívala som si nákupy a nočný život, starala som sa o deti, upratovala som v domácnostiach bohatých ľudí, pracovala som v kaviarni a v charitatívnom obchode s mentálne postihnutými ľuďmi, a samozrejme, chodila som do školy. Po takmer štyroch rokoch som odišla do Čiech učiť angličtinu. Nuda v malom meste a nespokojnosť so systémom vzdelávania, ktoré podporuje priemernosť ma odstredivou silou dostali do Prahy, kde som strávila ďalších šesť skvelých hektických rokov. Žila som prácou a zábavou, módou a kariérou, poznala som všetky dobré reštaurácie a kluby, a tešila som sa z pekného bývania na Vinohradoch.

Neskôr, po presťahovaní sa do Bratislavy som si splnila svoje ďalšie profesné sny a ambície. Precestovala som celú Európu, a hoci som si kúpila byt, môj život bol prakticky kufor a počítač. Po niekoľkých skvelých rokoch som zase zmenila prácu. Stres, nekonečné hodiny v práci, rôzne vnútropolitické tlaky a mikromanažment zo strany vedenia, ale hlavne tony nezmyselnej a bezvýslednej práce ma vyčerpávali tak, až som jedného dňa skončila u lekárky.

Ďalšieho pol roka som sa liečila a ešte rok doliečovala. To už bolo v období, kedy som začala snívať o zmene, no a tá zmena prišla, len trochu inak ako som očakávala. Ja, ktorá milujem mať veci pod kontrolou som naraz pod kontrolou nemala vôbec nič.



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *