Ako cvičíme spoza plota

Čas čítania: 6 min.

Nedávno som oslávila deviate výročie od môjho návratu na Slovensko. Ešte stále mám v čerstvej pamäti, ako som sa vyjavená snažila nadviazať v Bratislave na pražský životný štýl, do ktorého okrem iného patrili aj pravidelné návštevy fitness centra, či už to bolo klasické posilňovanie, veľmi zábavný fitbox alebo pomerne náročné tae-bo. Bratislava roku 2008 síce nejaké fitness centrá mala, ale v jednom nebol pás na behanie, iné vyzeralo skôr ako chlapská klubovňa a jedno, ktoré mi ako tak pripomínalo pražské fitko malo ročné členstvo tak drahé, že som to jednoducho vzdala. Teda takmer. Práve keď už som vyčerpala všetky možnosti, objavila som inzerát s náborom do klubu kung-fu pre začiatočníkov.

Prvá lekcia bola skúšobná, zadarmo. Po práci som sa ocitla v telocvični, v ktorej práve skončili tréning karatisti. Telocvičňa sa nachádzala v budove akejsi školy a šatne tomu aj zodpovedali. Zdalo sa, že zatuchnutý smrad nikomu okrem mňa nevadí, a tak som si svoje komentáre nechala pre seba. O chvíľku sa karatisti poklonili jeden druhému, trénerovi aj nám a odpochodovali po svojom. Náš tréning mohol začať.

Žiadna hudba, klimatizácia, televízia, energetické drinky a vôńa dezinfekcie na kožnom sedadle posilňovacieho stroja.  Žiadne solárkové barbíny, zrkadlá a chalani s vyholenými hrudníkmi. Náš tréner Emílio, taliansky salezián, nám nariadil najprv behať okolo telocvične. Keď som už skoro vypľula pľúca, Emílio nám nariadil skákať žabáky. Uhlopriečne cez celú tú obrovskú telocvičňu. Tam a nazad, tam a nazad, tam a nazad. Potom sme chodili ako kačice a ja som sa cítila ako blázon. Pred očami mi mihail červené škvrny a v ušiach mi pískalo, ale zaťala som sa. Naťahovacie časti rozcvičky boli už malina, keďže sa mi v tom drahom fitku podarilo absolovať niekoľko power jogových tréningov, tak som mala práve celkom dobrú pružnosť všetkých kĺbov a svalov. Po rozvičke nás rozdelil podľa úrovne od nováčíkov po pokročilých a poslal nás do rôznych kútov telocvične. Každému z nás ukázal čo má cvičiť, ja konkrétne som dostala úlohu zvládnuť akési zamávanie rukou dopredu a doboku a vysunutie nohy, myslím, že do boku. Týmto som sa otravovala asi hodinu, potom celú tortúru Emílio zabil ešte posilňovacími cvikmi – brušáky, kliky, planky  a tak ďalej.

Na druhý deň som zistila, že nemôžem chodiť. Teda môžem, ale strašne to bolí. Zistila som tiež, že si nemôžem vyčistiť zuby, lebo sa nemôžem predkloniť. Teda – zase môžem ale strašne to bolí. Obliekanie bolo priam mučením, cítila som aj také svaly, o ktorých som nevedela, že existujú. A ďalší deň tréning pokračoval. Tréningy prebiehali v pondelky, stredy a piatky. Po tréningoch som bola dobitejšia ako po tae-bo, a to bol fakt masaker. Po tae-bo sa mi však nikdy pri vstávaní nepodlomili nohy a nepadla som cez konferenčný stolík na porade s klientom, keď som vstala z kresla a vykročila ku tabuli, aby som mu znázornila diagramom myšlienku.

Vtedy som ani netušila, že raz budem bývať vo vinohrade. Že budem rýľovať, okopávať, plieť, behať s fúrikom, vláčiť vodu v konve. Spomínala som, že moje predstavy pri kúpe boli, mierne povedané, idealistické. Moje očakávania boli, že si vyčistím hlavu. Nenapadlo mi, že to bude bolieť.

Po tuhej zime, ktorú som strávila pri peci pečením koláčov moja kondička upadla do kritického stavu. Teda, kritický by nebol, keby som mohla aj najbližšie obdobie – približne tak do konca života – len tak sedieť, dobre jesť a nič nerobiť. Okrem zápecníctva som sa venovala pracovným povinnostiam a cestovala krížom krážom po Slovensku. Keď sa však roztopil sneh a začiatkom mesiaca začali slnečné dni, prvé náznaky jari ma vylákali do záhrady. Rozhodnutá, že tento rok sa budem konečne naplno venovať zeleninovej záhrade, plná optimizmu som nakúpila zase raz semienka a pustila som sa do rýľovania.

Rýľ som už používala, počas prvého roka som zlomila dva kusy. Minulý rok som rýľovala prvýkrát tak naozaj, aby sa do zeme dalo aj reálne sadiť. Nebola to žiadna sláva, ale tých cvičných pár metrov som zvládla. O naozajstnom rýľovaní sa ešte stále nedalo hovoriť, bolo to len také hrajkanie sa.

„Miláčik, čo mám teraz urobiť s tou zemou?“, pýtala som sa prvýkrát s hŕbkou zeme na rýli a čakala na inštrukcie.

„Akou zemou?“

„No tou, čo mám na rýli!“

„Hoď ju na zem …“

„No dobre, ale kam?“

„No naspäť na miesto predsa“, nechápal môj manžel, čo riešim.

„A potom?“

„Potom rýľuj ďalej.“

„Ale prečo mne sa nerobia také pekné hrbolce ako to vidím inde?“

Kým som nemala vlastnú skúsenosť, rýľovanie sa mi zdalo byť jednoduché. Šliapnuť na rýľ, nadvihnúť, otočiť. Vídala som ľudí rýľovať a nezdalo sa mi, že by to bola nejak úmorná práca. Po pár týždňoch som zbadala úhľadné hriadky a o pár ďalších týždňov sa zelenali, neskôr spomedzi listov žiarila zelenina všetkého druhu. Zdalo sa, že sa to deje samo od seba a človek len čiastočne pomáha, pleje pre väčšiu úrodu. O polievaní ešte bude reč niekedy nabudúce.

Keď nevládzem, pridám.

(Emil Zátopek)

Vedela som, že sa napriek môjmu zlozvyku nesmiem ponáhľať, pretože tým by som všetko len pokazila. Vyčerpala by som sa skôr, ako by som urobila nejaký primeraný kus práce a v konečnom dôsledku by mi celá práca trvala oveľa dlhšie ako pri pomalšom, ale vytrvalom tempe. Tiež som už jedného z našich rozhovorov so susedom spoza plota vedela, že si nesmiem na rýľ naberať veľké kusy zeme. Hovoril nám príhodu o chlapíkovi, ktorý keď rýľoval, tak sa na prvý pohľad tak tmolil, až bolo zúfalé naňho pozerať. Chlapík ale svojim tmolením urobil za pár hodín kusisko práce a nebol zrobený tak, ako niekto, kto by lámal falošné rekordy.

Nasadila som teda pozvoľné tempo a naberala som si malé kúsky. Rýľovanie šlo napodiv ľahko. Kúsok za kúskom, kúsok  za kúskom, chrup-chrup, korienky buriny chrúmavo praskali pod rýľom. Šliapnuť, nadvihnúť a otočiť. Ufff! A ešte raz. A ešte raz. A ešte raz … a ešte niekoľko tisíckrát, kým je zrýľovaný celú budúci záhon. Občas som vyplašila nejaké dážďovky, ktorým som obrátila byt hore nohami, občas som si spravila prestávku a a kochala sa výhľadom na hory oproti.

Večer som unavená ako mača klipkala očami, kým sa varila kapusta ku pečenému mäsu. Svalmi sa pomaly rozlievala bolesť a ja som prvýkrát po mnohých týždňoch spala tvrdým, neprerušovaným spánkom. Na druhý deň som napriek bolesti pokračovala, a svalovku som pekne rozhýbala. Obed už bol navarený, takže som si dala dvojnásobnú dávku pohybu. Pri práci osamote mi hlavou mi bežali najrôznejšie myšlienky.

O tom, že v Biblii je napísané, že v pote tvári bude človek dorábať chlieb, ale nebolo tam nič o v pote tvári dorábaní zeleniny. O tom, že pekná a úrodná záhrada je dielom vytrvalej práce a nie náhody alebo šťastia. O tom, že keby sme si mali všetci pestovať všetko jedlo vlastnými rukami, nemali by sme čas na inú prácu. O tom, že ak chce človek pracovať dobre a efektívne, potrebuje mať dobré nástroje, či už je to kvalitný počítač a rýchle pripojenie alebo ostrý rýľ. O tom, že stroje a technológie naozaj do veľkej miery oslobodili človeka od každodennej driny – a my sme si ju nahradili teraz drinou inou, drinou kancelárskou. Aby sme mali čo jesť, napríklad. A že to teda asi vlastne nie je výhra, a keď si môžem vybrať, práca na záhrade je príjemnejšia ako práca vo fabrike alebo kancelárii. A že je super mať možnosť voľby, kombinovať a meniť životné štýly. A že asi toto je teda tá sloboda.

A ešte som rozmýšľala o tom, čo napísal MUDr. Ctibor Bezděk vo svojej kľúčovej knihe „Etikoterapie“. Odporúčal, aby mladí ľudia z miest neplytvali svojou energiou na cvičenie, ale radšej vždy keď môžu, aby išli na vidiek a  pomáhali pri gazdovských prácach, pretože tak nielen minú svoju energiu a vypestujú si kondičku, ale zároveň bude tá ich energia minutá prospešne.
A je to tak, platí to minimálne v mojom prípade. Ani ten najlepší a najzábavnejší a najvyčerpávajúcejší tréning zo všetkých tréningov mi nepriniesol taký pocit spokojnosti a hrdosti na svoj výsledok, ako rýľovanie. Rýľovanie je rovnako uspokojujúca činnosť, ako poriadne vytrasenie a vyvetranie perín po zime. Spod vrchnej vrstvy vyvanie studený vzduch a slniečko prehreje zem hlboko dovnútra. Vitaj, pani Jar!



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *